06. Šikana u detí - pozorne vnímajte už prvé signály

Šikana - prvé príznaky a riešenia

Vnímajte prvé signály šikany

Príbeh 1. - Nenápadná šikana

Vo všeobecnosti sa v živote prehliadanie prvotných signálov veľmi nevypláca. Práve naopak a platí to o všetkých signáloch, nielen tých týkajúcich sa šikany. Vnímať tieto signály znamená vytvárať si nový problém na riešenie a tak ich spočiatku radšej ignorujeme. Aj my sme, bohužiaľ, ako rodičia urobili túto chybu. Po preradení na inú školu, nastúpil Paľko do nového kolektívu ako štvrták. Dnes už vieme, že je to na preradenie dieťaťa neskoro. Už sú vytvorené vzťahy vnútri triedy a nový žiak je niečo ako votrelec. Náš Paľko tiež nič o šikane nevedel, preto nám nikdy nepovedal priamo, šikanujú ma. Občas nám povedal, že sa v tejto triede necíti tak dobre ako v predošlej, že nemá toľko kamarátov. Keď nám povedal, že mu hádžu veci, napríklad peračník, do koša alebo mu presúvajú lavicu, spozorneli sme. Začali sme veľmi neisto zisťovať, čo sa deje. Náš prvotný prístup bol slabý. Volali sme učiteľke, ale ona sama nemá veľký priestor s tým niečo urobiť. Tak bežali mesiace. Volali sme aj mame chlapca, ktorý robil Paľkovi zle. Mama nechcela o ničom ani počuť. Sama vychovávala 2 deti, každé z iného vzťahu, takže mala vlastných problémov nad hlavu, aby si pripustila ešte ďalší. Dohodli sme sa s učiteľkou, že si s chlapcom pohovorím zoči-voči na chodbe. Nepomohlo. Stále sa problémy opakovali. Na prvý pohľad to boli neveľké problémy - vymyslené urážky typu: "Ty k nám nechoď, lebo si gej", ktorou bol počastovaný, keď bol prvé dni v škole a mal sa počas hodiny pridať k jednej skupine detí až po veci v umývadle alebo v koši. Nedialo sa to síce dennodenne, ale neprestávalo to. Trvalo to takmer celý rok. Zaujímavé bolo, že šikanujúci chlapec vyzeral ako anjelik a aj sa tak tváril, veď my mu vôbec nič nerobíme. Tak som využil jednu príležitosť, keď deti čakali vonku pred školou a zavolal som si "anjelika" na krátku prechádzku. Prechádzka bola iba 10 metrov tam a naspäť. Povedal som mu vážnym hlasom iba dve vety. Boli v zmysle, že sa nesmie ani škaredo pozrieť smerom na môjho syna... A odvtedy bol s ním pokoj. Dnes myslím, že sú už aj slabšími kamarátmi. Chlapec vyrastal v rodine bez otca a v takýchto rodinách sú občas prípady, keď sa dieťa cíti ukrivdené, ublížené, a preto ubližuje druhým.

Šikany, ktorým sa nedalo predísť

Príbeh 2. - Napadnutie

Vo vyšších ročníkoch deti o svojich problémoch viac mlčia, lebo si ich chcú vyriešiť samy. Signály neprichádzajú. Keď mal Paľko asi 12 rokov, prišiel domov s rozbitými ústami a pohryzením na ruke. Šli sme s tým k lekárovi. Čo sa stalo? Paľkovi sa cez prestávku vyhrážal spolužiak a tak ho Paľko držal od seba lavicou. Ten nelenil a surovo ho začal udierať do tváre päsťou. Potom ušiel. Paľko si ho počkal za dverami a vrhol sa na neho, keď vošiel do triedy. Z toho zápasu mal pohryzenú ruku. Keď prišla manželka na druhý deň do školy, triedna učiteľka sa snažila celú vec zľahčovať a prekrúcať. Snažila sa manipulovať deťmi, že to Paľko začal a podobne. Ale márne, deti jasne povedali, ako sa to stalo a tiež to, že chlapec nemá žiadnych kamarátov, do všetkých zapára a s každým sa chce biť. Tvárila sa, ako keby nič nepočula. No opätovne, pripustiť si problém je vytvárať si úlohy na riešenie, takže si radšej problém nepripúšťala. Od inej učiteľky sme sa dozvedeli pozadie. Chlapca vychovávala babka, ktorá kedysi bola učiteľkou na tejto škole.

Keď som o pár dní prišiel do školského klubu po synov, pani vychovávateľka sa ma spýtala, či si nechcem s chlapcom pohovoriť osamote, že s ním majú veľa problémov. Súhlasil som. Bol som prekvapený, že chlapec bol chatrnejšej postavy. Posadili sme sa oproti sebe cez lavicu a snažil som sa s ním porozprávať. Z toho čo som vedel, som mal pocit, že chlapec je tiež poznamenaný svojím osudom bez výchovy rodičov. Paradoxne mi ho bolo dosť ľúto. Vžil som sa do jeho kože. Povedal som mu, že ak chce mať kamarátov musí sa k ním správať inak, že bitím si len všetkých znepriatelí. Že Paľko by bol možno jeho kamarát, ale nesmie ostatným robiť zle. Pýtal som sa ho na pomery doma. Povedal, že otca vidí občas a aj to ho zbije. Mal som slzy v očiach, lebo som jeho situáciu videl už dosť detailne. Povedal som mu, že mi je veľmi ľúto, že nemá viac šťastia, ale ak ho chce nájsť, musí si nájsť kamarátov. A tých si nájde, len ak sa k nim bude pekne správať a na druhej strane, ak by problémy s Paľkom stále pokračovali, vrátil by som sa, ale už by to nedopadlo takto dobre. Verte či nie, u chlapca nastala postupne tak veľká zmena, že dnes po 5 rokoch je jedným z najlepších kamarátov nášho syna.

Oba príbehy ukázali, že deti pred cudzími otcami stále majú rešpekt.

Príbeh 3. - Bitka

Ďalší prípad je z tých klasických. Starší chlapci, na ktorých si rodičia nevedia nájsť dosť času, popíjali dáke víno a fajčili cigarety na školskom pozemku. Naši synovia išli neskôr domov zo školského klubu. Starší chlapci ich zastavili a pustili sa s nimi do bitky. Odniesla si to roztrhaná bunda a taška. Chceli od detí, aby im pravidelne nosili peniaze. Šli sme na políciu. Jeden z chlapcov chodil i do rovnakej školy ako naši synovia, takže ho spoznali. Dohodli sme sa s policajtom, že nebudeme podávať trestné oznámenie, len príde do školy vypočuť ho. Keď prišiel policajt do školy, jeden z mojich synov ho šiel ukázať, ktorý to bol. Policajt sa s ním osamote porozprával a odvtedy bol pokoj. 

Dnes naši synovia vďaka karate a neskôr hokeju majú slušné postavy a o šikane sme už veľmi dlho nepočuli.

Chcem dostávať novinky na email